E ruciuléano ‘e iuorne…
Comme sfrònneno
e cadeno pallide
e senza sole.
Povero a mme
ca nun m’addunavo ca,
zitto, ‘int’all’Esta’
già nasceva l’Autunno,
già se stutava
l’eco ‘e na speranza!
E nisciuna cosa
me sapeva di’
ca ‘a vita dura ‘o tiempo
‘e na vacanza.
Giuseppe Carullo, Nustalgia
L’ha ripubblicato su ANTONELLA CARULLO.
"Mi piace""Mi piace"